Cyklo dovolenka v Dolomitoch

Veľké kopce = Dolomity

Na začiatok objasním svoj výber. V podstate bol celkom jednoduchý, nakoľko som si chcel pojazdiť na stúpaniach, ktoré zvyknem vidieť len v televízii počas prenosov z Grand Tours. Že nevieš, čo to je? Grand Tours sú tri najvýznamnejšie etapové cyklistické preteky v profesionálnej cyklistike a to Giro d’Italia, Tour de France a Vuelta a España. Nuž Španielsko v pláne nebolo, Francúzsko som vylúčil kvôli vzdialenosti teda mi zostalo Taliansko.

Ak hľadáš možnosť zajazdiť si na horách cez predĺžený víkend alebo pár dňovú dovolenku, určite skús Dolomity. Najjednoduchšia doprava je vlastným autom, ale dá sa cestovať i vlakom alebo lietadlom. Ubytovanie je dostupné vo väčších zariadeniach, ale aj v menších rodinných penziónoch. Ja som si vybral druhú možnosť a neľutujem. Ľudia sú tam veľmi milí, prívetiví a nápomocní. V okolí sú nekonečné možnosti na jazdenie v prostredí, ktorého krása sa nedá opísať, to musíš zažiť na vlastnej koži.

Deň „D“

V pondelok ráno sadám do auta a vyrážam smer Badia. Dedinka v blízkosti masívu Sella na úpätí Sas dla Crusc sa stane mojím domovom počas nasledujúcich 7 dní. Vyberám si trasu cez Rakúsko a Taliansko. Cesta je veľmi pohodová a po absolvovaní niekoľkých prestávok parkujem auto približne o 14:00 pred hotelíkom Ustaria Posta, kde mám zarezervované ubytovanie. Igor, majiteľ hotela a bývalý taliansky reprezentant v cyklokrose, ktorého rodina prevádzkuje hotel už viac ako 100 rokov, ma ubytuje a ukáže mi priestor, kde si môžem uložiť bicykel. Je to veľká garáž, vybavená ako cykloservis, kde som našiel všetko, čo som potreboval, plus niečo navyše. Na stojanoch tam visí už asi 15-20 „žiletiek“. Určite som na správnom mieste, preblesklo mi hlavou. Teraz už len vybaliť sa, navečerať, naplánovať zajtrajšok a ísť spať.

Za najlepší čas na cyklistiku v Dolomitoch miestni odporúčajú mesiac jún . V júni sú totiž najdlhšie dni, ale zároveň aj najnižšia šanca na dážď, respektíve búrky. Tie sú počas letných mesiacov v Dolomitoch bežné najmä počas poobedných a podvečerných hodín.

Deň druhý, utorok

Ráno pozriem z okna izby a vonku „zúri“ jún 😂. Našťastie už skutočný jún, pretože ako sa dozvedám na raňajkách od Igora, ešte do minulého týždňa tu bol „marec“ či „apríl“. Dnešný plán: Passo Valparola, Falzarego, sklesať do dedinky Pocol a odtiaľ „zlatý klinec“ dňa, stúpanie na Passo Giau. Po zjazde návrat cez údolie Livinallongo do Arabby a cez Passo Campolongo naspäť do Badie, teda zhruba 88 km a 2500 výškových metrov. Čo vám poviem, plán je plán a realita je realita 😉.

Stúpanie na Passo Valparola z La Villa je dlhé zhruba 14 kilometrov a má asi 6%. Rozdelil by som ho na dve časti. Prvá asi 6,5 km časť sú v podstate akési schody, kde sa striedajú strmšie úseky 7-9% s rovinatejšími časťami 2-4%. Míňam Armentarolu a vchádzam do lesa, začína samotné stúpanie na Valparolu. Asi po 10 kilometroch (v dĺžke asi 3,5 km) to je pravidelných 7%. Cestu si spríjemňujem fotením nádherných výhľadov a „pokecom“ so španielskými cyklistami, ktorí prišli pojazdiť do Dolomitov. Vychádzam z lesa, dostávam sa na dotyk ku skalným stenám. Nasledujú 3 kilometre, ktoré trochu pritvrdia na úroveň asi 9%. Za zákrutou vidím Rifugio Passo Valparola, teda chatu, ktorá je postavená kúsok od vrcholu stúpania. Zastavujem, robím fotky blízkeho jazera ako aj ľadovca Marmolada, ktorý sa týči vzdialený asi 15 km juhozápadne. Posledný kilometer k samotnému vrcholu je už v pohodovom 2% sklone. Na samotnom vrchole je postavená pevnosť Tre Sassi z 1. svetovej vojny. Pokračujem po „rovine“ k samotnej ceduli označujúcej vrchol na „povinné foto“. Po pravej strane sa týči Sass de Stria, po ľavej Lagazuoi. Po splnení si „povinnosti“ klesám, zhruba 1,5 kilometra v 10%, na Passo Falzarego. Na Falzaregu sa zdržím len tak dlho, ako mi trvá nasadenie bundy do zjazdu a pokračujem zhruba 10 kilometrov v klesaní do dedinky Pocol.

 

Pred samotným vjazdom do Pocolu zabočím vpravo. Nasleduje najťažšie stúpanie dňa - Passo Giau. Na Passo Giau sa zvyčajne jazdí z druhej strany (od Selva di Cadore), ale ako mi poradil Igor, stúpanie od Pocolu je krajšie. Prvý kilometer a pol v miernom klesaní si užívam. Potom prichádza samotné stúpanie na vrchol, 9 kilometrov v 9%. Prvá polovica stúpania je schovaná v lese, druhá je už otvorenejšia. Stúpanie je to náročné, ale neľutujem jeden nastúpaný výškový meter, pretože príroda je tam nádherná. Cestou sa zveziem s partiou Portugalcov a potom aj Poliakov, ktorí majú so sebou aj sprievodné vozidlo, a tak mi aj dopĺňajú vodu. Dziękuję! 😉 Po hodinke pohodovej jazdy spojenej s fotením som na vrchole. Klasika, vrcholová fotka, opäť nahodím bundu do zjazdu a sklesám druhou stranou dole. V polovici klesania si v studničke doplním vodu na ďalšie kilometre.

V Dolomitoch nájdete pitnú vodu skoro všade. Ak budete v dedine či mestečku, hľadajte kostolnú vežu. Zvyčajne pri každej z nich je verejná studnička s pitnou vodou. Ak máte čas si trasu naplánovať, použite tento odkaz kde nájdete zdroje pitnej vody. Tie si môžete pridať do navigácie ako vlastné body záujmu (POI).

 

Sklesám dole, na križovatke bočím doprava. Všetko ide podľa plánu a mňa čaká jazda cez údolie Livinallongo do Arabby. Prejdem mierne stúpanie okolo Santa Lucia (3,5 km a 4,5%) do Belvedere. Belvedere je známa vyhliadka a samozrejme aj „povinná zastávka“ na ďalšie „ikonické“ fotky 😁. Odtiaľ už len šup-šup do Arabby.

Podľa plánu klesám z Belvedere a odrazu celá cesta (SP251) prehradená a prejazd nemožný, dokonca aj pre cyklistov. Chvíľku čakám, do 5 minút sa nás tam zíde asi 10 cyklistov, či sa niekto neukáže a nepovie nám, čo sa deje. Samozrejme, že je čas obeda, teda pravdepodobne sa šli všetci najesť. „Logická úvaha“ 😁. Otáčam sa naspäť a idem pod začiatok stúpania na Giau. Vtedy dostanem spásonosný nápad ☝️, čo ak sú tí robotníci na obede v blízkom grill-bare?

Tak sa vraciam opäť na Belvedere, pre istotu pozriem, či je to stále prehradené. Samozrejme je. Tak sa pýtam dievčiny, ktorá obsluhuje v grill-bare, dokedy to bude zatvorené. Jej odpoveď ma nepotešila, vraj zhruba 3 dni 🤯. Tak som začal hľadať alternatívnu trasu na hotel, ktorá bude najmenej „bolieť“. V hre bolo stúpanie Giau, potom Falzarego a Valparola, čo sa mi moc nechcelo.

Dievčina mi poradila vrátiť sa naspäť pod Giau, sklesať cez Selva di Cadore dole do Caprile a odtiaľ obísť uzáveru na ceste. Samozrejme, druhý variant bol prijateľnejší, aj keď to v konečnom stave znamenalo zhruba 25,5 km stúpania so sklonom asi 4% z Caprile cez Rucavà, Cernadoi, Pieve di Livinallongo, Arabbu na Passo Campolongo. Z Campolonga to už potom bol len zjazd „za odmenu“ do Corvary a cez La Villa do Badie. Po zastavení mi cyklopočítač ukázal takmer 111 km a cez 3000 výškových metrov.

Aby ste sa vyhli nepríjemnosti aká sa stala mne, pred samotnou jazdou alebo pri plánovaní trasy si skontrolujte aktuálne dopravné obmedzenia.

Deň tretí, alebo pohodová streda

Keďže som si v utorok „naložil“, na stredu som si naplánoval niečo ľahšie. Po porade s Igorom som sa vybral severným smerom. Z Badie som sklesal asi 15 km smerom na Brunico. V dedinke Longega som odbočil vpravo smerom na San Vigilio di Marebbe. Cieľom dňa bola horská chata Pederü v prírodnom parku Tamersc. Samozrejme aby to nebolo zase až také ľahké, asi po kilometri od križovatky v Longega som odbočil vľavo a vybral som sa stúpaním Pliscia. Krátke asi 3,5 km stúpanie so sklonom 7,4%, kde sa striedali 3-4% úseky s 12-14% rampami. Počas celej cesty až do San Vigilio som nestretol ani jedno auto. Výhľady na Sass de Pütia, ktorá sa v pozadí týčila nad dedinkou Rína, stáli za tú námahu.

Z vrcholu stúpania som sa cez Pieve di Marebbe dostal do San Vigilio a odtiaľ som pokračoval do údolia smerom k horskej chate Pederü. Mierne stúpanie v dĺžke zhruba 12 kilometrov a sklonom 3% viedlo lesom popri potoku v nádhernom údolí s výhľadom na Tamersc. Prejazd motorových vozidiel je spoplatnený a možný len vo vymedzenom čase počas hodiny, teda opäť jazda bez áut. Popri asfaltovej ceste viedla gravelová cestička pre MTB alebo stále populárnejšie „štrkolety“ 😉. Na konci ma čakala zaslúžená odmena, horská chata s reštauráciou a výbornou jablkovou štrúdľou.

Priaznivci MTB a gravelu vedia pokračovať ďalej do údolia Fanes a dostať sa až na druhú stranu do Armentaroly, kde začína stúpanie na Valparolu. Ja som sa ale po krátkom oddychu vybral naspäť a klesal som asi 16 kilometrov cestou cez San Vigilio di Marebbe do dedinky Longega. Tam som zabočil vľavo a vydal som sa naspäť do Badie. Zhruba 15 kilometrov s prevýšením niečo cez 300 výškových metrov, spestrených v závere prejazdom cez tunel a naslednými 4 serpentínami tesne pred Badiou. Suma sumárum, asi 70 kilometrov a čosi cez 1000 výškových metrov.

Deň číslo štyri a „povinná štvrtková jazda“

Nastal štvrtok, na ktorý som si naplánoval ikonickú Sella Ronda. Ako asi väčšina z vás vie, je to okruh okolo masívu Sella, prechádzajúci cez 4 vysokohorské priesmyky: Pordoi, Sella, Gardena a Campolongo. Má zhruba 55 kilometrov a 1750 výškových metrov. Ja som sa rozhodol ísť proti smeru hodín. Z Badie som sa asi po 7,5 km v miernom stúpaní dostal do Corvary a odtiaľ som sa vydal smerom na prvé „passo“, ktorým bola Gardena.

Z Corvary cez Colfosco je to na vrchol Gardeny asi 9,3 km s priemerným sklonom 5,8%. Prejazd cez Colfosco bol trochu nepríjemný tým, že cesta bola užšia a bola na nej veľká premávka.

Ak chceš zažiť ikonickú trasu bez áutomobilov, navštív Dolomity počas konania známeho Sella Ronda Bike Day. Každý rok sa v dvoch termínoch, vždy v máji alebo júni a v septembri, uzatvoria cesty na tejto trase a sú vyhradené len pre milovníkov cyklistiky. Budúci rok sa koná 7. júna. a 13. septembra 2025.

Jazda na vrchol priesmyku ponúkala od začiatku až po jej záver ikonické výhľady, priam by som napísal, že až „gýčovo“ krásne. Zjazd smerom na Passo Sella bol prerušovaný semafórmi, pretože v Taliansku sa stále opravujú cesty. Samotný zjazd, približne 5,5 km, je skôr šľapavý, teda okrem prvej časti. Keď som dosiahol križovatku, respektíve kruhový objazd, ktorý je len namaľovaný na ceste, vydal som sa vľavo smerom na Passo Sella. Stúpanie má 5,5 kilometra v sklone skoro 7% a vedie sčasti po krásnom asfalte, ktorý bol nanovo opravený kvôli Giru, ktoré tadiaľto prechádzalo v máji. Ak som písal, že na Gardene boli krásne výhľady, tak Sella to len znásobuje výhľadom na Sassolungo. Vrchol stúpania Passo Sella je v nadmorskej výške 2244 m a bolo to najvyššie, kam som sa počas tejto cesty dostal.

Zjazd z Passo Sella je jeden z najkrajších, aké som v živote jazdil, 5,5 km čistej fantázie až po križovatku na Passo Pordoi. Pordoi od križovatky, to je 6,5 kilometra jazdy na vrchol s konštantným sklonom zhruba 6-7%. Ak Gardena a Sella boli priesmyky na pozeranie, tak Pordoi bol asi najjazditeľnejší priesmyk. Pravidelnosť stúpania robila svoje, našiel som si svoj rytmus. Ani som si to neuvedomil a bol som na vrchole. Vrchol Passo Pordoi, to boli pre mňa v prvom rade pamätníky venované Fausto Coppimu a Michele Scarponimu. Po „vrcholových fotkách“ nasledoval zjazd do Arabby. Bohužiaľ, ako som spomínal pri zjazde z Gardeny, aj zjazd z Pordoi bol často prerušovaný semafórmi. Inak by to bolo 9,5 kilometra zjazdovej poézie.

Predo mnou bolo posledné stúpanie, ktoré som už poznal, a to Passo Campolongo: 3,9 km a zhruba 7,0% sklon. Stúpanie je pravidelné, spočiatku na úrovni 5-7%, od 1,5 km je to konštantný sklon okolo 7-8% okrem kratšieho úseku okolo 2,5 km, ktorý má okolo 12%. Posledných 500 metrov je už len v miernom stúpaní okolo 3%. Zjazd do Corvary, hlavne tú prvú rovnú pasáž po serpentíny, som si užíval naplno. Po návrate na hotel mi Garmin ukázal čísla: skoro 67 km a prevýšenie čosi cez 1850 výškových metrov.

Sella Ronda je krásny okruh, no je tu jedno veľké ALE, a tým je premávka. Keďže je to veľmi scénická trasa, tak je využívaná všetkými. Na svojej ceste som videl snáď všetky druhy športových áut a motocyklov, aké poznám, ale aj také, o ktorých som doteraz netušil, že existujú 😁. Na druhej strane, vodiči, či už áut alebo motoriek, boli veľmi ohľaduplní a dokázali čakať aj niekoľko desiatok metrov, aby ma mohli bezpečne obehnúť. Osobne som presvedčený, že najlepšou voľbou by bolo možno obetovať večeru na hoteli, resp. sa dohodnúť na alternatíve a vyraziť na Sella Rondu podvečer, keď už sú všetci „pretekári“ v garáži.

Deň piaty, bohužiaľ len „pretočenie nôh“

Plán na piatok bol úplne iný. Passo delle Erbe cez Gardenu a panoramatickým údolím Funes. Scénická jazda na 115 km s prevýšením 3200 metrov, s návratom cez Antermoia a San Martino in Badia. Realita? Môj deň začal neplánovane veľmi skoro, pretože noc bola strašná 🥴. Počas noci o 1:45 a potom okolo 2:30 alarm zbudil celý hotel. Na hoteli bola ubytovaná skupinka francúzskych dôchodcov, aktívnych pánov, ktorí jazdili každý deň na bicykloch po Dolomitoch. Bohužiaľ sa im nejakým „mysterióznym spôsobom“ podarilo 2x za noc spustiť alarm a vyprázdniť hotel 😉.

Ráno som bol teda nevyspatý a unavený. Musel som preto zmeniť plány a ísť iba ľahko „pretočiť nohy“ po bočných, farmárskych cestičkách v okolí Badie, La Villa s krátkym stúpaním do San Cassiano. Čarovná jazda medzi ladinskými farmami na cestách bez dopravy bola príjemnou zmenou po Sella Ronde a jej premávke. Suma sumárum, trasa bola dlhá 25 km a mala stúpanie cca 500 výškových metrov, ktoré som si ani neuvedomil.

Ladíni sú etnicko-linguistická skupina, žijúca v údoliach (Val) južného Tirolska, okolo Sella masívu (Val Gardena, Val Badia, Val Fassa, Val Livinallongo a Val Ampezzo). Tvoria necelých 5% populácie. Ladíni sa vyznačujú svojou spätosťou s okolitou prírodou a ich pôvod a zvyky siahajú do hlbokej minulosti. Medzi známe osobnosti patrí napr. dvojnásobná víťazka Tour de France žien Maria Canins alebo olympijská medailista v krasokorčuľovaní Caroline Kostner. Ladínčinou, uznanou ako regionálny jazyk úradov a škôl, hovorí asi 30 000 ľudí v Dolomitoch. Preto tam často vidieť názvy obcí, či priesmykov vyhotovené v troch rôznych jazykoch, a to taliančine, nemčine a ladínčine.

Sobota alebo Dolomities Bike Day

V piatok podvečer sa spustila jedna z povestných búrok, aké môžete zažiť v Dolomitoch. Pršať prestalo až niečo po polnoci, preto som sa v sobotu ráno budil s malou dušičkou, čo uvidím pri pohľade z okna. Našťastie, skoro ráno vykuklo slniečko a môj šiesty deň dovolenky mohol začať tak, ako bol naplánovaný: Dolomites Bike Day.

Z hotela som vyrazil čo najskôr, aby som si mohol hneď od začiatku vychutnať uzatvorené cesty na „Ronda Fodom“, ako trasu volajú miestni. V dedinke La Villa, kde mimochodom štartuje ikonická Maratona dles Dolomites, som prešiel policajnou uzáverou a na ceste som stretával už len samotných cyklistov na všetkých druhoch bicyklov – od žiletiek, cez vintage skvosty, trekingové či gravelové bicykle, až po e-biky. Vek, hmotnosť či pohlavie bez obmedzení. Proste len chuť užiť si uzatvorené cesty v spoločnosti ostatných ľudí rovnakého zmýšľania.

Keď som dorazil do Corvary, tak množstvo cyklistov vinúcich sa stúpaním na Passo Campolongo mi vyrazilo dych. Farebný had, ktorý sa v ranných slnečných lúčoch pomaličky vlnil smerom k vrcholu, bola nádhera 🤩.

Dolomities Bike Day je obdobou Sella Ronda Bike Day. Dalo by sa napísať, že mladším súrodencom. Tento rok sa konala jeho 7 edícia. Na rozdiel od Sella Ronda sa jazdí len cez tri priesmyky Campolongo smerom do Arabby, Passo Falzarego, Passo Valparola. Trasa má zhruba 51 kilometrov a 1700 výškových metrov. Doprava je vylúčená od 08:30 do 14:30 počas konania akcie. Budúci rok sa koná 8.ročník v termíne 21.júna 2025.

Nedeľa, deň odpočinku alebo nie?

Posledný deň dovolenky sa prebúdzam do upršaného dňa. Sklamaný, že dnes strávim deň na hoteli, sledujem predpoveď počasia. Našťastie, pred 11-stou prestáva pršať a cesty schnú veľmi rýchlo. Predpoveď ukazuje asi 2,5 hodinové okno bez dažďa, a tak o 12-tej sedím na bicykli a vyrážam na „rozlúčkovú“ jazdu. Vybral som sa do La Villa a odtiaľ smerom na Valparolu. Keďže začína mierne mrholiť, tak len 2 krát otočím stúpanie po Amertarolu a vraciam sa naspäť. Rozlúčkových 23 km a čosi cez 500 výškových metrov uzatvára môj účet v Dolomitoch.

Celkovo to bolo necelých 390 kilometrov a nastúpaných čosi cez 9100 výškových metrov.

Deň posledný, lúčenie

V pondelok po raňajkách balím všetky veci, nakladám bicykel a vyrovnávam účet. Pri lúčení s Igorom si už v duchu plánujem návrat, aby som ešte pojazdil kopec stúpaní, ktoré sú na okolí, ako Erbe, Furcia, Fedaia, Tre Cime či „Pogačarova“ Monte Pana. Zatiaľ čo jedným okom pozerám na spomínané stúpania, druhé už blúdi pohľadom na Stelvio, Gaviu, Foscano či Mortirolo.

Cesta na Slovensko bola v pohode, mojím najväčším problémom bol teplotný šok, keďže som sa vrátil do 35-stupňových teplôt 😁.